HORA PREMENENIA

Na ktorú horu v skutočnosti Ježiš vyviedol učeníkov? Evanjelium hovorí len o vysokej hore. Bol to Hermon (2760m) alebo Tábor (588m), v dejinách Izraela známy ako svätá hora? Dodnes nie je vyriešená táto otázka. Origenes, ktorý od roku 232 žil trvale v Palestíne, lokalizuje ako prvý Horu Premenenia na horu Tábor.

V hebrejčine znamená Tábor pupok, a to vo význame priehlbinky v strede brucha, ale aj ako stred niečoho. Miestni Arabi nazývali horu Tur, čo znamená „posvätné miesto, ktorého sa dotkol Boh aj človek“.

Pohľad z hory Tábor na okolitú krajinu. V pozadí zasnežený Hermon.

Ježiš berie so sebou na horu troch učeníkov – Petra, Jakuba a Jána, ktorí boli predtým ako jediní svedkami vzkriesenia Jairovej dcéry a čoskoro budú jedinými svedkami Ježišovej „najľudskejšej“ hodiny.

V 6. storočí boli na Tábore tri baziliky, nakoľko „Peter sa vyslovil: Postavme tu tri stany!“ Dnes je na hore Kostol Premenenia, postavený v 20. storočí podľa vzoru sýrskych kostolov z 5. storočia. Z terás kostola je rozhľad skoro po celej Galilei. V kostole sa nachádza kaplnka zasvätená Mojžišovi a v nej ťažký kríž, ktorý niesol jeden bavorský pútnik na svojich pleciach najskôr do Ríma a potom až do Svätej zeme. (20. storočie)

dnešný chrám postavený na hore Tábor

Pápež Pavol VI. navštívil Horu Premenenia 5. januára 1964 a modlil sa tu nezvyčajne dlho. Je zaujímavé, že zomrel na sviatok Premenenia Pána v roku 1978. Ján Pavol II. veľmi túžil sa sem dostať, ale nepodarilo sa mu to.

MYŠLIENKY NA UVAŽOVANIE

Ježiš nezaručuje na vrchu Tábor trvalý pobyt. Môže nás so sebou vyviesť až tak vysoko, že nebudeme cítiť ťarchu každodenného života. Môže nám darovať chvíľky nesmierneho šťastia, oslňujúceho jasu. Ale potom nás môže vyzvať, aby sme s ním strávili nekonečné noci úzkosti, tmy, keď sa nás zmocňuje malomyseľnosť, pocit zbytočnosti. Keď sa nám zdá, že sme hrobármi úžasných nádejí, spálených mrazom tvrdej reality.
                                                                                                          Alessandro Pronzato

Kto bol vo vrchoch, kto tam vystúpil po samotárskych chodníkoch, kto obdivoval pyšné a nedozierne panorámy, a vráti sa dole, na nížinu, na asfalt, do virvaru obyčajného života, cíti, ako mu zviera srdce, ako by ho šlo zadusiť. Všetko sa mu vidí také malé, také všedné, úbohé v porovnaní s tým, čo zakúsil hore.
To je i naša dráma. Z kontemplácie zostúpiť do každodenného života. So všedným zamestnaním, s obyčajnou rutinou, s obyčajným programom, s obyčajnou prácou bez vonkajšej glazúry.
                                                                                                          Alessandro Pronzato

Zaujímavé na príbehu apoštolov je, že v oboch prípadoch – vidiac slávu i vidiac krvavý pot Krista, upadli do spánku. Akoby tým autor evanjelia chcel naznačiť, že ani tí najbližší Ježišovi priatelia nemajú na to, aby prežívali „vyššie“ veci pri plnom vedomí a chápali ich.
Necítime sa podobne niekedy i my? Aké bývajú naše rozhovory s Bohom? Nie sme viac v útlme ako pri vedomí? O koľko vzrušujúcejšie sú pre nás bežné dialógy s ľuďmi ako náš rozhovor s Bohom? A podobne aj naša roztržitá účasť na bohoslužbe – ak veríme, že Kristus je tam prítomný v plnej sile a sláve svojho Božstva, ako to, že nedokážeme byť v stave tej najpozornejšej bdelosti a vzrušenia? (kardinál Špidlík)